V štvrtok prebehli chronologicky dve sekcie : Umění, moc a politka a Umění, liturgie a náboženské akce ve veřejném prostoru, plus Umění a politika v mimoevropské oblasti. Obsahom boli pomerne konvenčné témata, pričom prvá bola symptomaticky venovaná (napriek obecnému zadaniu) našej komunistickej minulosti.
Za podpásovku sme považovali (z dôvodu vzorky ZK účastných na konferencii) piatkový program, v ktorom prebiehali paralelne Umění jako prostředek národní a státní reprezentace a Umění vystavovat. Kurátor jako interpret a tvůrce. Výsledkom bola zvýšená migrácia účastníkov medzi sálmi a ľahká iritácia na tvári prednášajúcich. Prirodzene, highlightom večera bol oný zmienený večierok, kde sme zistili, že v duši každého kunsthistorika drieme parketový lev (či už klasického vyznania alebo http://www.youtube.com/watch?v=CyW1FZxHC-Y&feature=fvwrel)
Intelektuálnu analýzu zjazdu prenechávam už titulovaným kolegom ZK, odchádzam sa venovať svojim imaginárnym 10 stránkam seminárky, aby sa im aj konečne dostalo šance zhmotniť sa na papier.
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen